Ako si vybrať najvhodnejšiu „školu“ pre svoje deti?

Autor: Anton Adamčík | 17.4.2020 o 0:32 | (upravené 19.6.2020 o 20:38) Karma článku: 3,64 | Prečítané:  331x

Keďže tu máme jednotný školský systém, všetky školy sú navlas rovnaké. Mnohí ľudia žijú v presvedčení, že tak to bolo odjakživa a tak to má aj byť. Chcem vám ale ukázať, že školstvo môže byť pestré a každému šité na mieru. 

Ak niekto z vás zažil obdobie socializmu, ľahko si vie predstaviť obmedzené možnosti tovaru a služieb, aké v tých časoch ponúkali obchody. Stále niečo chýbalo, národným športom bolo zháňanie „známostí“, ktoré zas vedeli zohnať „úzkoprofilový“ tovar chýbajúci na pultoch predajní.

O vtedajšom Sovietskom zväze sa hovorilo, že napríklad keď do predajne doviezli mäso, ľudia sa postavili do radu a čo práve mäsiar uťal, to najbližší v rade dostal. Žiadne, že „ja si prosím 2 kilá krkovičky“, alebo nebodaj karé. Každý bol rád, že vôbec nejaký kus mäsa dostal. A podobné to bolo aj s rôznymi nástrojmi a prístrojmi do domácností. Tí šikovnejší si ich po domácky vyrobili sami, než by zháňali známosti a šmelinárov. 

Dnes si už niečo také mnohí, chválabohu, nevedia ani predstaviť. Ja vám ale pomôžem s predstavou, pretože ešte stále máme takú oblasť, ktorá mi socializmus pripomína. Je ňou školstvo a možnosti výberu škôl, ktoré by mohli byť podľa vášho gusta, alebo gusta vašich detí. Tie možnosti sú úplne obmedzené podobne ako tovar a služby za socializmu. Ba čo viac, oproti socializmu je výber ešte chudobnejší - máme tu v podstate len jeden typ škôl – iné typy si len ťažko viete predstaviť - a navyše nemôžete si ho ani len tak vyrobiť doma na kolene podľa nejakého vzoru ako za socializmu, keď si mamky ušili šaty podľa vzoru z časopisu Burda.

Sú alternatívne školy iné?

Možno budete niektorí namietať, že predsa tu existujú alternatívne školy a tie sú predsa len v zásade iné. Nie sú. Všetky kontroluje štát a všetky musia plniť štátne vzdelávacie programy. Okrem alternatíviek sa tu objavujú pokusy "po domácky" si vyrobiť komunitné školy alebo za posledné tri-štyri roky sa rozširuje tzv. domáce vzdelávanie.

Čo asi nikto nečakal, v dôsledku karantény sa zrazu ocitli v domácom vzdelávaní prakticky všetky deti. Svoje domácnosti ste narýchlo „na kolene“ prebudovali na „školy“ a vy, ako rodičia, v nich, ste sa stali narýchlo „po domácky“ vyrobenými asistentmi  učiteľov. Samozrejme, bez pracovnej zmluvy a nároku na mzdu. Možnože ste ale na sebe postrehli, že v danom okamihu ste nemali poruke lepší nápad ako napodobňovať správanie a prístup učiteľov, akých si pamätáte z detstva. Napokon, čo iné vám zostalo, ako napodobňovať, keď nemáte vzdelanie, ani školenie a ani ste vzdelávanie detí doteraz neriešili.

Keď učíte deti doma a hráte rolu učiteľa, viete ktorý je vašou "predlohou"?

Zaujímalo by ma, ktorého učiteľa alebo učiteľku ste konkrétne napodobňovali? Alebo nikoho konkrétneho, len akýsi všeobecný vzor? To zrejme najpravdepodobnejšie pretože podľa mňa sa prístupy učiteľov v zásade nelíšili. Pedagogické fakulty chŕlili a chŕlia rovnaký prototyp učiteľa a v praxi to pokračuje - ako novopečeného pedagóga si vás hneď nasmerujú na „správne“ osvedčené prístupy. Inými slovami, akoby školy a učiteľov jedna mater mala. Možno budete niektorí namietať, že rozdiely tam predsa len sú. Áno sú. Ale odchýlky od „správneho“ sú či už školskou inšpekciou, ministerstvom školstva, alebo pedagogickými autoritami považované za nežiadúce, prinajmenšom s nevôľou tolerované. Pretože je tu štátom daný jeden "správny" prototyp učiteľa a rovnako aj žiaka. Mnohým rodičom, učiteľom či študentom však nenapadne, že jeden "správny" prototyp je samo o sebe anomália. Väčšina národa síce preferuje rôzne typy učiteľov, rôzne prístupy, rôzne typy detí, ale spoločné majú jedno - automaticky predpokladajú, že ten správny typ je len jeden a všetci by sa mu mali podobať. To je to dedičstvo socializmu, že môže byť len jedno správne. Profesor M.Zelina by povedal, že ide o konvergentné myslenie. Áno, konvergentné myslenie predpokladá len jedno správne riešenie. 

Perníková chalúpka v perníkovej krajine

Predstavme si takú "konvergentnú" krajinu, v ktorej sú jedinými predajňami predajne perníkov. Žiadne iné predajne neexistujú. Lebo iné pečivo predávať je zakázané, tak rozhodla vláda. Ak by ste si chceli kúpiť vianočku, máte smolu. Kúpite sice niečo, čo vyzerá ako vianočka, ale nakoniec zistíte, že sú to len do tvaru vianočky posplietané perníky. Aj sa tak nazýva – perníková pletenka. Alebo perníkový chlieb, perníkový rožok, perníková saláma, alebo perníková zmrzlina. V obchode s elektronikou kúpite televízor, samozrejme perníkový a v stavebníctve kúpite perníkové tvárnice a teda všade sú aj namiesto domov perníkové chalúpky. Absurdita?

Absurdita. Taká je aj v školstve, hoci už väčšine ľudí absurdné nepripadá. Zvykli sme si. Zrejme preto, že až na pár výnimiek všetky krajiny sveta majú takéto "perníkové" školstvo, všetky sú z "perníkového" cesta". A keďže všetci sme chodievali do škôl z „perníkového cesta“, ťažko niekomu napadne, že by v ponuke mohli byť školy aj z cesta lístkového, piškótového, či kysnutého, či nebodaj aj z inej suroviny, ako je cesto. A prečo nie?

Je to príliš trúfalé, či bohorúhačské chcieť krajinu z rôznych surovín?

Podobne ako v časoch socializmu leteli fámy o tom, čo všetko ten vyspelý západ má v ponuke v obchodoch. Viacerí z vás sa dnes dozvedáte fámy o tom, že existujú také školy, kde si deti riadia vzdelávanie samé! Neslýchané! Ani v perníkovom kráľovstve si ľudia nevedia predstaviť domy postavené z tehál, keďže v ňom sú iba domy, ako ináč, postavené z vysušených perníkov. Podobne, predstaviť si hypermarkety napráskané tovarmi od výmyslu sveta, si človek žijúci za socializmu, tiež len ťažko vedel predstaviť. A keď padla železná opona, ľudia sa vyrojili do obchodných domov v Rakúsku a išli sa zblázniť z nekonečnej ponuky vecí od výmyslu sveta.

Pracoval som dobrých 30 rokov na tom, aby vznikol Slobodný vzdelávací trh.

Aby školstvo nebolo perníkovým kráľovstvom, ale hypermarketom možností ako sa vzdelávať a kultúrne rásť. Tridsať rokov preto, že som bol na to sám a popri tom som sa potreboval postarať o seba a svoje deti. Sám aj preto, lebo nič také a podobné nikde na svete nebolo a dodnes nie je. Za socializmu to bolo jednoduchšie – trh a plné supermarkety za železnou oponou existovali. Časopisy alebo priame svedectvá o tom prenikali k nám a tak predstava a túžba po niečom takom predsa len existovala. Slobodný vzdelávací trh ale neexistuje nikde, iba v mojom svete predstav a vo svete predstáv zopár ľudí. Čo ma však teší, že je čoraz viac takých, ktorí do tejto mojej predstavy nahliadli ako kedysi socialistický človek cez štrbinu železnej opony, a očarila ich. Budem rád, keď budete očarení aj vy z možností, aké poskytuje.

Čo máte radšej závodnú jedáleň s obmedzeným menu, alebo bohaté švédske stoly?

Podobný rozdiel je medzi súčasným školským systémom a systémom Slobodný vzdelávací trh, ktorého víziu ponúkam. A aby bola ponuka ešte širšia, okrem švédskeho stola ponechávam aj možnosť "závodnej kuchyne". Inými slovami, kto chce tradičnú školu a školstvo so všetkým ake je teraz, nemusí nič robiť, nič meniť. Ale pre tých, ktorým nevyhovuje, tu budú "švédske stoly", z ktorých si môžu vyberať a naberat to, na čo majú chuť. 

Aby sme si sami vedeli dobre vyberať, potrebujeme rozvinuté hodnotiace myslenie.

Už pred rokom 1989 viaceré štúdie poukazovali na to, že náš školský systém nerozvíja u detí tzv. hodnotiace myslenie. Po 89. sme sa dozvedali, že v západných krajinách je toto myslenie zakomponované v bežnom vyučovaní a to tým, že sa detí pýtajú na postoje, na to ako hodnotia nejaký jav, svoj výkon, alebo riešenie. Isteže v konečnom dôsledku aj v tamojšom základnom školstve ide skôr o formalitu, ale na prestížnych univerzitách môžete mať svoj názor na tematiku, svoju teóriu, ktorú si ale musíte vedieť argumentačne obhájiť. Skúšajúceho nezaujíma, či ovládate fakty a cudzie teórie, ale teórie a hodnotenia študenta. U nás je s tým problém aj na univerzitách. Právo hodnotiť má len autorita. V bežnom živote však málo rozvinuté hodnotiace myslenie robí neplechu. Málo si ľudia u nás vôbec uvedomujú, aké hodnoty uznávajú a akými žijú. 

Sloboda ako hodnota.

Začnem kľúčovou hodnotou - sloboda. Predpokladám, že u väčšiny obyvateľov v rebríčku hodnôt nebude na prvom mieste. Ale ako to naozaj je, sa ukáže až vtedy, keď bude rodič stáť pred voľbou školského systému - tradičné školstvo, alebo školstvo slobodné (švédske stoly).

Kto si vyberie tradičné školstvo, je jasné, že hodnota slobody nie je v jeho rebríčku medzi prvými. 

Kto si vyberie slobodné školstvo, bude stáť pred ďalšími hodnotovými voľbami, ktoré "švédske stoly" ponúkajú. U menších detí to bude voľba medzi tzv. domácim vzdelávaním s rôznym pomerom sebariadeného a samoriadeného vzdelávania, alebo komunitným inkluzívnym vzdelávaním, kde každá škola môže byť iná, ale všetky v režime sebariadeného a samoriadeného vzdelávania, alebo alternatívnymi školami, aké poznáme aj dnes. 

Sedem základných hodnotových prúdov.

Čo môže byť dôležité pre výber, je hodnotová orientácia školy a rodiny, prípadne dieťaťa. Vízia Slobodný vzdelávací trh uvádza 7 základných hodnotových orientácií. Šesť z nich je exkluzívnych, úplne sa odlišujú a jedna je inkluzívna - zahŕňa v sebe všetkých 6 v rovnováhe. Jej hodnotou je rovnováha. Aj ľudia sú rôzni a či už si to uvedomujú, alebo nie, každý k niektorej viac inklinuje a tým sa stáva typickým aj jeho pedagogický prístup. Jeden preferuje priateľský prístup, druhý prísny otcovský, treti zas podporujúci mamičkovský, štvrtý direktívny, piaty nezávislý samostatný, šiesty spontánny (nondirektívny).

Podrobné charakteristiky nájdete v dokumente Slobodný vzdelávací trh. Odporúčam však každému dieťaťu komunitnú inkluzívnu školu, kde má byť k dispozícii všetkých 7 prístupov a dieťa si samo môže vyberať prístupy podľa vlastnej potreby a záujmu. Vo vyššom veku už bude mať jasnejšie, aký prístup mu najviac vyhovuje a kam inklinuje a zotrvá pri ňom stabilnejšie. Už počas dochádzky do komunitnej školy môže časť vzdelávania absolvovať v exkluzívnej škole, ktorá sa mu pozdáva prístupom, obsahom a rozvojom jeho konkrétneho nadania či záujmu. 

Sebariadené a samoriadené vzdelávanie v inkluzívnom prostredí.

Komunitné inkluzívne školy majú za cieľ poskytnúť priestor na rozvoj detí pre ne samé, pre ich život, nie pre profesiu, alebo verejnú funkciu. Preto aj vzdelávanie prebieha v režime seba a samovzdelávania v prostredí inkluzívnom - čiže opäť "švédske stoly", ale už aj na jednom mieste na dosah detskej ruky.

Exkluzívne školy pre budúcich profesionálov.

Prípravu na vzdelávanie budú mať za úlohu exkluzívne školy, ktoré podľa profesie, alebo hospodárskeho rezortu, poskytnú aj najvhodnejšiu hodnotovú orientáciu a prístup. Dieťa, ktoré inklinuje k spontánnemu prístupu isto nebude vhodné na profesie v štátnej správe, alebo dieťa inklinujúce k priateľskému prístupu v oblasti finančníctva, atď. Jednotlivé pedagogické prístupy sú v protiklade, iné príbuzné, podobne ako farebné spektrum, alebo známe politické spektrum. Dôležité je, aby deti vyrastali v prostredí, kde sa stretávajú s celým hodnotovým spektrom vo vzájomnej harmónii. A keď sa neskôr aj zamerajú na konkrétny prúd a odídu do exkluzívnych škôl, predošlá skúsenosť ich udrží vo vedomí, že sú stále súčasťou pestrého celku spoločnosti, ktorú osobne poznajú a chápu z obdobia inkluzívnej komunitnej školy.  

Sedem hodnotových prúdov, sedem pedagogických prístupov.

V nasledujúcom blogu budem pokračovať a pokúsim sa popísať jednotlivé hodnotové prúdy ľudsky uchopiteľným spôsobom. Jednotlivé hodnotové prúdy predstavujú určité archetypy osobností, spoločenských skupín, alebo aj kultúr hospodárskych rezortov. Školstvo má svoj archetyp, ale rovnako aj samotní učitelia. Jeden taký archetyp je napríklad filmová postava Igor Hnízdo...

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA PETRA SCHUTZA

Milionárska daň, televízor pre Szabóa a blázniví zaľudia (týždeň Petra Schutza)

Ani ruská vakcína nezvráti smutný pochod Slovenska k zatváraniu štátu v septembri.

Najlepší zápas všetkých čias? Neporaziteľný Nadal prehral

Finále Roland Garros si zahrajú Novak Djokovič a Stefanos Tsitsipas.


Už ste čítali?