Prečo deti potrebujú sebariadené vzdelávanie?

Autor: Anton Adamčík | 1.11.2019 o 22:07 | (upravené 4.11.2019 o 12:18) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  1126x

Stručná odpoveď - aby rozvíjali zodpovednosť za svoj život ako taký. Hádam nikdy nebola táto potreba akútnejšia ako práve v týchto časoch, keď je dostupná široká ponuka informácií, dezinformácií, názorov či ideológií. 

Na túto situáciu nebola pripravená žiadna generácia. Tá z minulého storočia bola a je zvyknutá na to, čo povie uznávaná autorita a mladé generácie sa často slepo spoliehajú na tzv. dôveryhodné zdroje.

Veľa sa hovorí o nízkej úrovni kritického myslenia. Stalo sa to módnou záležitosťou, čo je pozitívne, ale na druhej strane rozvinuté kritické myslenie je vzácne aj medzi tými, ktorí na tento nedostatok poukazujú. Na ospravednenie tohto javu môžeme povedať len toľko, že rozvoj kritického myslenia a vôbec myslenia bolo tabu celé stáročia. Ľud nielenže nebol k tomu vedený, ale naopak brzdený.

Otázka je však, čo si pod kritickým myslením predstavujeme? 

Rozlišujeme, čo je byť kritický a čo je kriticky myslieť. Je v tom veľký rozdiel, aj keď sa vzájomne nevylučujú. Za kritickosťou sa ukrýva negatívny postoj k niekomu, k jeho slovám, alebo k jeho činom. Kritickí môžeme byť ku každému, kto hovorí, alebo koná inak ako my, nami uznávaná autorita, náš dôveryhodný zdroj. 

Keď ale hovoríme o kritickom myslení, jeho charakteristickým znakom je neustála pochybnosť o tom, ako sú aktuálne interpretované informácie o udalostiach. Jedna vec sú fakty, ktoré je potrebné si overiť. To je základ. Ak ich máme overené a môžeme sa na ne spoľahnúť, druhou otázkou bude ako s faktami naložíme a vytvoríme si nejaký ucelený názor. Názor chápeme ako pohľad na vec či udalosť z nejakého uhla, nejakej “svetovej” strany. 

Kým v prípade faktov neexistuje polovičná pravdivosť, fakt buď existuje, alebo nie, v prípade názoru ide o subjektívnu interpretáciu súvislostí medzi faktami, ktoré môžu utvárať nejaký zmysluplný obraz. Pojem názor je často používaný ako synonymum pravdy. Ľudia svoj názor nazývajú pravda, alebo výstižne napísaný článok okomentujú slovom "Pravda!". Názor je však len uhol pohľadu na danú vec, preto si nemôže prisvojovať označenie Pravda. 

Tiež sa často hovorí, že Pravda je len jedna.

S tým môžeme súhlasiť, ale nikto nemá šancu ju obsiahnuť celú, pokiaľ ju nespoznal z každého uhla pohľadu. Pravda s veľkým P je teda súborom všetkých uhlov pohľadu na danú vec - názorov, alebo ak chceme, malých zrniek ucelenej Pravdy. Ľudia s rovnakým názorom (možným zrnkom Pravdy) sa môžu vzájomne konfrontovať na faktoch, či sú pravdivé, alebo nie. Tam aj vidím zmysel takého sporu. V praxi však k takým sporom nedochádza často, zvyčajne sa skupina s rovnakým názorom stotožní s výkladom svojho vodcu, ktorého nasledujú. Oveľa častejšie sa názorovo jednotná skupina konfrontuje so skupinami s iným názorom. Čo je neproduktívne a zbytočné. Kriticky mysliaci človek si však tieto súvislosti plne uvedomuje. 

Kriticky mysliaci človek predpokladá, že každý iný uhol pohľadu - iný ako práve môj - je potenciálnym zrnkom Pravdy. A kým sa nepostaví na miesto, z ktorého na vec hľadí jeho  oponent a nepreskúma ju, nemá potrebu vopred súdiť, či sa oponent mýli, alebo tvorí ďalšie zrnko Pravdy. 

Žiaľ, učivo na školách je podávané ako predžutá hotová nespochybniteľná pravda.

Priestor pre overovanie faktov a ponuka viacerých uhlov pohľadu na vec chýba. Učivo schvaľuje nejaká odborná komisia, ktorú oslovili ministerskí úradníci a je záväzné aj pri testovaní kvality osvojených vedomostí. Na posúdenie pravdivosti informácií a správnosti názoru sú určené odborné autority pre školy, v minulosti boli aj pre médiá. A tak či už žiaci alebo občania všeobecne, boli posunutí do úlohy poslušných konzumentov predtrávených informácii, názorov a v prípade cirkví aj hotových paušalizovaných morálnych úsudkov bez kritického prístupu. Výsledkom je vypestovaná lenivosť ducha, malá schopnosť kritického myslenia a myslenia vôbec. 

Dnes, keď tu máme pluralitu názorov, slobodu šírenia informácií a aj dezinformácií, je ľud zmätený a vystrašený. Chýba mu nástroj i skúsenosť spoľahlivo sa orientovať v takomto chaose. Preto sa radšej utieka k vodcom, ktorí ponúkajú bezpečie hotovej jedinej pravdy, ktorej často najsilnejším argumentom je tvrdenie, že každý iný názor je čistá lož. 

Zaujímavou otázkou je však to, že prečo je to tak aj v krajinách s dlhodobou tradíciou demokracie?  

Pravdepodobne preto, lebo školská reforma, ktorú zaviedla Mária-Terézia v 18. storočí pre poddaných, nepočítala so zrušením nevoľníctva a s tým, že raz človek dospeje k potrebe riadiť svoj vzdelávací proces sám. Rozhodne takúto víziu nemala. Budovanie školského systému zverila do rúk univerzitných odborníkov, ktorí predstavovali najvzdelanejšiu elitu. No a tí, isteže v dobrom úmysle, ale neznalí pedagogiky, keďže ako vedecký odbor vznikla až v 20.storočí, ba ani vývinovej psychológie, mechanicky odvodili obsah i prístup od univerzitného vzdelávania. Dodnes ročníky, vyučovacie predmety a formálne vzdelávanie, kopírujú univerzitnú štruktúru “obohatenú” o výchovné praktiky armády. Vedenie procesu vzdelávania tak zostalo plne v rukách učiteľa aj na primárnych školách. A toto pretrvalo dodnes u nás i vo svete aj napriek tomu, že žijeme v demokratických krajinách na súmraku postindustriálnej spoločnosti. 

Všade vo svete pretrval školský systém centrálne vedený inštitúciou a autoritami, ktoré ju zastupujú. 

Centrálne vedené formálne vzdelávanie je štandardom, malé výnimky tvoria vysoké školy, kde čiastočne o štúdiu rozhoduje študent, alebo domáce vzdelávanie, kde sa čiastočne na jeho riadení podieľa aj dieťa. Jedinou výraznejšou výnimkou sú školy so sebariadeným vzdelávaním typu Summerhill a Sudbury valley school. Na Slovensku však tieto školy nie sú povolené a je otázne, či je možné zaviesť ich do praxe ako experimentálny projekt (neviem o tom, či žiadosť o taký projekt už niekto podal) alebo len ako detský vzdelávací klub v režime domáceho vzdelávania. Štátne vzdelávacie štandardy sú u nás záväzné, to je dôvod prečo to nejde. Vedľajším efektom týchto štandardov je už spomínané potláčanie rozvoja kritického myslenia.  

Regulácia vzdelávania v určitej oblasti je v poriadku a aj žiadúca. 

Napríklad v prípade VŠ a odborných SŠ, pokiaľ očakávame, že udelený certifikát o vzdelaní má byť zároveň aj garanciou kompetencií potrebných pre výkon povolania. V poriadku ale nie sú v prípade všeobecno-vzdelávacích škôl. Tzn. materských, základných škôl a gymnázií.

Tu je nevyhnutné, aby si každé dieťa riadilo svoj vzdelávací proces samo. Úlohou štátu, zriaďovateľa, odberateľa či rodiča, má byť vytvorenie podmienok pre sebariadené vzdelávanie - bezprostredného vzdelávacieho prostredia na princípe diverzity informácií, názorov, ideológii, vzorov, zdrojov, interpretácií, vekovej rozmanitosti spolužiakov, pedagogických prístupov, vzorov dospelých schopných sebariadeného vzdelávania a ďalších. No a to je problém. Nielenže tu nie je ochota zo strany štátu a politikov, ale chýbajú nám aj vzory skúsených dospelých, ktorí sebariadený život praktizujú . 

Školský systém niekoľko storočí minulým generáciam učiteľov a rodičov principiálne znemožňoval rozvinúť schopnosti pre sebariadenie vlastných vzdelávacích ciest, života a osobného rozvoja.

Napriek tomu niektorí jednotlivci sa na túto cestu dali v dospelosti a prešli už veľký kus cesty. A aj napriek tomu, že mnohí z nich nemajú formálne pedagogické vzdelanie, úspešne vedú rôzne kurzy zamerané na osobnostný rozvoj. Pedagogická fakulta, ktorá by poskytovala vzdelávanie v oblasti sebarozvoja a sebariadenia pre učiteľov a tiež spoluriadenie vzdelávania detí, neexistuje. Existujúce vzdelávanie je zamerané výhradne len na formálne vedenie vzdelávacieho procesu detí. Bez formálneho pedagogického vzdelania v školstve veľa vody nenamútime.

K dispozícii nám zostáva len úzky výber skúsených koučov sebarozvoja, ktorí majú zároveň vyštudovanú pedagogiku, psychológiu alebo terapiu. Títo skúsení koučovia si už prešli kus vlastnej cesty a vnútornou katarziou, nadobudli poznanie o sebe samých, o ľudskej spoločnosti a o tom ako so svojimi danosťami narábať. Títo koučovia môžu byť výbornými sprievodcami kvalifikovaných učiteľov i rodičov, ktorí sa už na cestu sebariadeného vzdelávania i života vydali. 

Sebariadený rozvoj, skrátene sebarozvoj, alebo sebareguláciu, môžeme zjednodušene definovať ako nezávislé rozhodovanie o sebe.

V prípade sebariadeného vzdelávania ide o nezávislé rozhodovanie o tom čo, ako a s kým sa chce dieťa alebo dospelý vzdelávať. Na to, aby sa človek nielen nezávisle rozhodoval, ale aj múdro a správne, potrebuje seba poznávať. To je najdôležitejšie - poznávanie seba - človeka, potom ľudskej spoločnosti a prírody. Každý, kto báda v sebe, vo svojich emóciách, sklonoch, túžbach, vlastnostiach, postupne pochopí ich význam, pochopí ako fungujú, ako funguje jeho osobnosť v celku a čo s čím súvisí. Napokon dospeje k pochopeniu ako funguje nielen on sám, ale aj iný človek, spoločnosť, príroda, vesmír. No a na tomto základe sa naučí efektívne riadiť nielen seba, ale aj spoluriadiť spoločnosť, ktorej je suverénnou súčasťou.

Na cestu sebarozvoja a sebapoznania sa môžeme pustiť kedykoľvek aj sami bez vonkajšej podpory, alebo vzoru, ale je to veľký risk a riziko, že sa zamotáme v slepých uličkách. Žijeme v dobe “líderstva” a je v poriadku, ak sa vyberieme vyšliapanou cestou za nejakým lídrom, alebo povedľa neho. Samozrejme za takým, ktorý ide podobnou cestou ako my, ale je o nejaký krok pred nami. Tu len zas pozor na to, že lídri mávajú silnejšiu charizmu a my sa môžeme veľmi rýchlo ocitnúť v role slepej ovečky. Závisí to od našej schopnosti kritického úsudku. Je dobré udržať si odstup a iba si porovnávať naše kroky s jeho, poprípade konzultovať, inšpirovať sa. Aj oni sú na ceste, počas ktorej sa učia seba viesť a seba riadiť. Skutočným lídrom seba samého máte byť výlučne len vy sám, rozhodnutia sú na vás, i zodpovednosť. Pri lídrovi sa možno naučíte seba viesť, ale to ešte nie je sebariadenie. K nemu vedie ešte veľa ciest, ktorými človek musí prejsť. 

Dobrým príkladom líderstva a riadenia je doprava.

Naučiť sa viesť auto, ovládať ho a zručne prejsť z bodu A do bodu B, to je iba začiatok - líderstvo. A to môžete byť zručný ako Schumacher, stále ste len líder. 

Úspešné zvládnutie množstva ciest v plnej premávke, križovatiek, kolízií, keď dokážete predvídať správanie druhých - to vás postupne vedie k schopnosti riadiť seba a spoluriadiť premávku. 

Druhá vec je, že v našich zemepisných šírkach 90% riadenia premávky stojí na dopravných inžinieroch, ktorí riadia pomocou pravidiel a dopravných značiek, no a polícia kontroluje ich dodržiavanie. V stredomorských krajinách je podiel vodičov a ďalších účastníkov premávky na spoluriadení dopravy oveľa vyšší. Dopravné situácie zvyčajne riešia spoločne. U nás je to skôr výnimka, ale predsa len tiež existujú…

Toto je už úroveň, ktorú by sme mohli nazvať riadením a spoluriadením. Pri riadení a spoluriadení sa už slepo nedržíme formálnych pravidiel, ale vyhodnocujeme situáciu, komunikujeme a predvídame. Reagujeme spontánne a robíme to, čo si daná situácia vyžaduje bez ohľadu na to, čo hovoria pravidlá.  

Riadenie a spoluriadenie je úspešné vtedy, keď každý účastník premávky (života) dôjde plynulo a bezpečne do cieľa, ktorý si vytýčil. 

V prípade sebariadeného vzdelávania platí to isté. Každý ide za inými vzdelávacími cieľmi v rovnakom čase, každý môže byť práve teraz na inej ceste a za iným vzdelávacím cieľom. 

V súčasnom vzdelávacom systéme je však pre všeobecno-vzdelávacie školy určená len jedna cesta, presnejšie tunel, jedna rýchlosť jazdy, jeden autobus pre jeden ročník, jedno poradie - podľa ročníkov. Keď tento “autobus” s deťmi dorazí do prvej “autobusovej stanice”, časť detí prestúpi do autobusov smerujúcich do slepých uličiek - učilíšť. Zvyšok pokračuje do stanice zvanej Maturita, kde poprestupujú do autobusov vedúcich do slepých uličiek vyššej triedy - vysokých škôl. Je jedno, na ktorej stanici vystúpia, podstatné je, že kamkoľvek budú chcieť ísť, bez štátom určených liniek, času a šoférov autobusu sa nepohnú.

Pretože iný spôsob dopravy nie je povolený, ba zakázaný! 

To, o čo mi ide, je presadiť možnosť osobnej vzdelávacej “prepravy”  a postupne vytvoriť sieť vzdelávacích “ciest a križovatiek” popri súčasnej “hromadnej vzdelávacej preprave”. Na to, aby sa deti naučili pohybovať v tejto sieti, viesť seba, riadiť a spoluriadiť, navrhujem tzv. vzdelávacie tržnice, ktoré nie sú ničím iným ako “dopravným ihriskom”. Teda je to “medzinárodná dopravná sieť” v malom. 

Z toho je zrejmé, že ak má niečo také vzniknúť, je dôležité, aby sprievodcovia na takýchto “dopravných ihriskách” (školách) boli v sebariadení a spoluriadení natoľko vzdelaní a aj skúsení, aby dokázali byť vzorom pre deti. Pokus o mapu prirodzených ciest a kompas, podľa ktorého je možné sa na mape orientovať, som publikoval vo vízii Slobodný vzdelávací trh. Mimo neho som ochotný “mapu” i používanie “kompasu” vysvetľovať v rôznych interpretáciách tak, aby poslúžili pri osobnom sebariadení alebo budovaní škôl so sebariadeným vzdelávaním. 

Uvedomujem si, že niektoré veci napísať tak, aby to stačilo na plné pochopenie čitateľa nie je možné. Oveľa viac dá osobný kontakt a ešte viac konkrétna zažitá situácia. Verím, že beseda v Poprade 25. novembra 2019 takým zážitkom bude. Teším sa na vás!

 

Prihlásiť sa môžete tu: 

http://www.salemark.eu/archives/8152

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

INTERAKTÍVNY WEB 1989

Mrznúce prsty a obavy rodičov. Padajú komunisti

Denník SME spustil výnimočný interaktívny web 1989: Cesta k slobode.

Bývalý šéfredaktor Plus 7 dní naklonený Smeru mal byť Kočnerov človek

Správy z Threemy naznačujú aj to s kým si Kočner dohodol živé prenosy na TA3.


Už ste čítali?