Liberálna demokracia je slepá vetva! Hoci nevyhnutná...

Autor: Anton Adamčík | 15.11.2018 o 4:22 | (upravené 1.12.2018 o 16:05) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  2000x

Liberálna demokracia vo svete naberá na moci, na sile a už to rozhodne nie sú len rečičky kaviarenských intelektuálov. Reálne pociťujeme dopady jej moci v našom živote. 

Rad-radom búra naše doterajšie presvedčenia a ohrozuje takmer všetko spojené s tradíciou. Nečudo, že mnohým naháňa hrôzu a mobilizuje odpor najmä na strane zástancov tradičných hodnôt. Ba podarilo sa jej takmer božský kúsok - vzkriesiť z polomŕtvych aj niektorých ideologických „kostlivcov“. Zostarnutá tradičná demokracia sa zmieta v smrteľných kŕčoch a s ňou aj tradičná politika a tzv. štandardné politické strany. Spoločnosť je rozpoltená, budúcnosť čierno-biela. Jednotlivec si môže vybrať len jednu z nich - buď, alebo…

Z celej duše ale neznášam takéto dilemy, je to pre mňa ako Sofiina voľba. A určite to vnímame podobne viacerí. Tá situácia by však nemusela byť taká ostrá, keby...keby tradičná demokracia nebola taká, aká je. Aká? K tomu sa hneď dostanem:

- liberálna demokracia je nevyhnutným vyústením vývoja tradičnej demokracie založenej  na hodnotách konzervatívnej pravice

- liberálnu demokraciu privolal k životu konzervatívny pravicový model demokracie

- liberálna demokracia je však slepou vetvou, rovnako ako ustupujúci tradičný pravicový model

- liberálna demokracia je z hľadiska zaužívaného politického spektra vlastne liberálnou ľavicou

- dnes už tradičná demokracia vznikla v 18. storočí v USA a formovala ju liberálna pravica, ktorá svoje princípy implantovala do jej DNA

- išlo predovšetkým o princípy aj dnes známeho ekonomického liberalizmu, rovnako princíp súťaže politických strán o moc a princíp väčšiny v hlasovaní

- aj napriek tomu, že o moc súperí celé politické spektrum – teda nielen pravica, ale aj ľavica, konzervatívne i liberálne krídlo, systém ako taký dodnes funguje na pravicových princípoch

- nástup liberálnej demokracie začiatkom 21. storočia však začína pravicovými princípmi otriasať a poukazovať na ich negatívne dôsledky

- k transformácii modelu tradičnej (pravicovej) demokracie na model liberálnej (ľavicovej) demokracie zatiaľ nedošlo, ale to je otázka možno len desaťročia, keď si získa väčšinu v parlamentoch viacerých krajín, povedzme Európskej únie

Skôr, ako sa pokúsim svoje výroky za odrážkami podoprieť, urobme si malý rýchlokurz z politológie – týkajúci sa tzv. politického spektra. Pôjde o voľný výklad. Je známe, že jednotlivé politické prúdy – pravica, ľavica, liberáli a konzervatívci, predstavujú určitú politickú kultúru s vyhranenými hodnotami, ktoré nie sú zlučiteľné s hodnotami politického prúdu na opačnej strane a tolerovateľné s hodnotami prúdov po stranách. Tak napríklad ľavica a pravica sú nezlučiteľné, rovnako ako liberáli a konzeratívci. Ale ľavica s liberálmi alebo konzervatívcami dokáže vedľa seba jestvovať.

Demokracia – vláda slobodných občanov ( v starom Grécku sa netýkala otrokov, dnes sa netýka detí a osôb zbavených svojprávnosti)

Ľavica – politický smer, ktorý presadzuje hodnoty solidarity, kolektivizmu, charity a tzv. sociálnej rovnosti

Pravica – politický smer, ktorý presadzuje hodnoty zisku (kvality, kvantity) v súťaži podľa vopred určených pravidiel, métou je víťazstvo, daňou porážka, heslom: Tvrdé pravidlá, tvrdá hra!

Konzervatívci – politický smer, ktorý zachováva tzv. tradičné hodnoty, teda to, čo bolo osvedčené rokmi ako bezpečné. Ide o autoritu predkov, rodu, národa, starších, skúsenejších, ktorými sa máme poslušne nechať viesť a riadiť (direktívy)

Liberalizmus – politický smer, ktorý presadzuje hodnoty osobnej a skupinovej nezávislosti od iných autorít, najmä od štátu, uznáva vnútornú prirodzenú (autentickú) autoritu

Pokiaľ ide o ľavicu, pravicu a konzervatívcov, defínície sú už dosť ustálené a myslím, že aj bežnému laikovi zrozumiteľné. Dalo by sa povedať, že okrem tradičných konzervatívcov tu už máme aj štandardnú ľavicu a pravicu, v podstate tzv. štandardné strany, alebo prúdy. Horšie je to ale s liberálmi. Tí ešte v minulom storočí boli spájaní s ekonomickým liberalizmom, dekadenciou, anarchiou, atď. Spoločným znakom všetkých nálepiek je ale rebélia voči tradičným autoritám a tradícii vôbec. Lenže jedna časť liberálov inklinuje k ľavicovým a iná k pravicovým hodnotám. Ukazuje sa teda, že nie je liberál  ako liberál.

Pravicový liberalizmus – politický smer, ktorý presadzuje hodnoty plnej individálnej autonómie, teda nezávislosti na vonkajšej pomoci a autorite. Heslami sú: Nechaj ma, ja sám! - alebo aj - Ži, a nechaj žiť!

Ľavicový liberalizmus – politický smer, ktorý presadzuje hodnoty priateľstva (amikácia) súcitu, spolupráce, inakosti, menšín, dobrovoľnej pomoci slabším, chorým, neúspešným, bezbranným. Ideálom je šľachetný rytier a heslo: Všetci za jedného, jeden za všetkých!

Pre úplnosť ešte spomeniem politický prúd, ak sa dá vôbec nazvať prúdom, keďže je harmonickým spojením (inklúziou) všetkých šiestich politických prúdov do jedného celku. V literatúre sa spomína pojem centrizmus, ktorý však hovorí o strede medzi ľavicou a pravicou. V našom exkurze ho chápme aj ako stred medzi konzervativizmom a liberalizmom a ako spájajúci stred, nie dištancujúci sa od ostatných prúdov.

Inkluzívny stred – politický smer, ktorý presadzuje hodnoty harmónie a otvorenosti medzi jednotlivými politickými prúdmi, usiluje o vytvorenie priestoru pre sebarealizáciu každého politického prúdu, presadzuje konsenzus a partnerskú dohodu medzi nimi.

(Ak vás zaujal tento exkurz o politickom spektre, môžete si o jeho aplikácii na vzdelávanie nájsť na mojom blogu vo vízii Slobodného vzdelávacieho trhu od 2. pokračovania.)

Prvých šesť prúdov politického spektra môžeme nazvať ako exkluzívne prúdy, pretože sa vyhradzujú voči ostatným a predstavujú jedinečnú politickú kultúru s nezameniteľnými  hodnotami. Čo je veľkým plusom, ak fungujú všetky vo vyváženom inkluzívnom priestore. Ak nie sú vyvážené, prinášajú napätie a problémy.

Pre harmonické fungovanie exkluzívnych prúdov je potrebná rovnováha najmä medzi prúdmi, ktoré hodnotovo stoja v opozícii. V rozšírenom modeli politického spektra to bude vyzerať trochu inak, ako sme možno boli zvyknutí. Protikladom tradičnej ľavice nebude tradičná pravica, ale pravicový liberalizmus a protikladom tradičnej pravice bude ľavicový liberalizmus. Čo zostáva rovnako, je protiklad liberalizmu a konzervativizmu.

Ak sudičkou tradičnej demokracie bola pravica, ktorá implantovala do jej DNA princíp politickej súťaže o moc a princíp väčšinového hlasovania, môžeme povedať, že tradičná demokracia je vlastnepravicová demokracia. A napriek tomu, že o moc sa uchádzajú aj strany z ľavého, konzervatívneho, či liberálneho krídla, vo volebnom súboji ako lídri uspejú prevažne kandidáti s „pravicovými génmi“. I keď s programom ľavicovej strany.

Veci sa však začínajú lámať. Ako som spomenul, opozičným prúdom pravice je ľavicový liberalizmus. V podstate ide o negatív pravice. Pred súperením uprednostňuje spoluprácu, pred porážkou slabšieho uprednostňuje pomoc a podporu slabším. Pred autoritou typickej väčšiny uprednostňuje menšiny. Ľavicový liberál je protipólom tradičného pravičiara.

Ak sa pozrieme na slovenskú politickú scénu, napravo vidíme rozdrobených spolupráce neschopných lídrov, naľavo veľkého politického samca (s výraznými pravicovými génmi), ktorý musel vedľa seba strpieť nie dostatočne silných samcov. Všimnime si ale, že od 89-ho roku sledujeme zápas politických súperov o moc a každý víťaz sa po voľbách správa k ostatným  ako k porazeným, nevynímajúc voličov, ktorí mu dali hlas. Politickí lídri chápali demokraciu ako súťaživú hru, kde víťaz dostane krajinu aj s obyvateľmi ako svoju výhru. Nie raz obyvatelia nadobúdali pocit, že víťazi volieb sa správali k tejto krajine ako dobyvatelia, nie ako štátnici. Brať zo štátnej kasy, rabovať a tváriť sa začudovane, že niekto má voči tomu námietky, veď predsa vyhrali voľby a je to ich právo…

Malou nádejou bola strana SaS. Prišla s liberálnym programom, po roku sa rozštiepila na dve strany a začalo sa hovoriť o štandardných a neštandardných stranách. To už sa na scéne začal formovať aj prúd ľavicových liberálov, ktorých sila prudko zmohutnela nástupom nacionalistov a imigračnej krízy. Nielen Slovensko, ale aj Európa, ba aj USA, sa rozdelili na dva politické tábory - nové liberálne strany a tzv. štandardné. Mladé generácie sa prebrali a v jestvujúcom ešte stále tradičnom pravicovom systéme demokracie, zrážajú tradičné politické strany ku dnu. Ľavicoví liberáli nemajú v čele žiadnych veľkých samcov, ich sila je v podpore a súdržnosti, podľa hesla Všetci za jedného, jeden za všetkých!

Keď sa na to pozerám celkom racionálne, som svedkom toho, čo by som s nadsázkou nazval karmou. Štandardné strany a ich pyšní psi dostávajú na frak od malých šteniat, ktorých schopnosti trestuhodne podcenili. Intuitívne cítim, že ten proces je už nezvratný. Nastupuje nová politická kultúra, ktorá zrejme prinesie aj zmenu politického systému. Ľavicoví liberáli postupne demontujú pravicový volebný systém a nahradia ho systémom, ktorý zodpovedá ich hodnotám - politickej korektnosti. Všetko bude naopak – vládnuť budú menšiny, väčšina trpieť (viď trend - domáca väčšina sa bude musieť starať o migrantov), výhody bude požívať menšina, nie väčšina. Hrubosť a necitlivosť pravice nahradí diktát "jemnosti" a formálnej korektnosti. Jeden extrém nahradí druhý. Preto ten môj výrok v úvode, že liberálna demokracia je nevyhnutná, ale je to slepá ulička.

Nemusí však byť, veľa závisí aj od toho, čo urobí súčasná pravica a ostatné tzv. štandardné strany. Zatiaľ reagujú ako urazený lev, ktorému líšky ukradli úlovok. Nechápu, že líšky to dokázali bez toho, aby mali za sebou nejaké veľké zviera, nejakého miliardára, ktorý ich za to platí. Oveľa viac by urobili aj pre vlastnú sebazáchovu, keby sklonili pyšné hlavy a s pokorou sa pustili do nápravy škôd, ktoré tu za sebou zanechali. Obávam sa, že to neurobia, pokora sa nezlučuje s tradíciou politickej pravice. A keďže to neurobia, liberálni demokrati budú mať dôvod na tvrdé opatrenia voči akémukoľvek prejavu, ktorý by ich čo i len verbálne mal ohroziť. Nezabúdajte, ľavicový liberalizmus vyrástol na súcite s obeťami a na nenávisti voči násiliu – voči sile ako takej. Ak pravica a lídri štandardných strán neurobia gesto zmierenia, liberálna demokracia neprinesie lepší život pre všetkých. Tak ako to je aj v časoch pravicovej demokracie a ako by to bolo aj v prípade ktorejkoľvek inej, ktorá si z titulu moci určí vlastné pravidlá delenia moci vo svoj prospech.

Jediný prúd, ktorý vlastne nie je prúdom – politický inkluzívny stred – je zo svojej podstaty silou, ktorá spája všetky prúdy do súladu, nikoho nevylučuje, nikoho nepreferuje a rovnako dokáže nastaviť aj systém demokracie - ako konsenzus všetkých prúdov politického spektra. Pravdepodobnosť, že sa pravica vzdá svojich výsad a dobrovoľne navrhne konsenzus s liberálnymi demokratmi, je mizivá. A tak sa teda pripravme na to, že boj bude pokračovať dovtedy, kým pravica a štandardní lídri sami nezložia zbrane...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA PETRA SCHUTZA

Milionárska daň, televízor pre Szabóa a blázniví zaľudia (týždeň Petra Schutza)

Ani ruská vakcína nezvráti smutný pochod Slovenska k zatváraniu štátu v septembri.

Najlepší zápas všetkých čias? Neporaziteľný Nadal prehral

Finále Roland Garros si zahrajú Novak Djokovič a Stefanos Tsitsipas.


Už ste čítali?