Slobodný vzdelávací trh - dodatok 4.

Autor: Anton Adamčík | 10.8.2018 o 4:07 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  269x

Vysoké školy pripravujú študentov pre akademickú vedu, poprípade pre štátne úradyAkoby každý mal pracovať buď v štátnej správe, alebo v oblasti vedy ako akademik.

Tento pohľad na vzdelávanie vám už nedovolí pokojne spávať!              _________________________________________________________________________________________

DODATOK 4.

Čo má byť podľa vás cieľom vzdelávania a čomu má vzdelanie slúžiť?

V dnešnej dobe často politici, médiá, učitelia i rodičia hovoria o efektivite vzdelávania z ohľadom na budúcu profesiu a zamestnanie. Chýbajú nám vraj kvalifikované pracovné sily najmä v technických odvetviach.

Tí istí ľudia sa ale často ponosujú nad katastrofálnymi výsledkami našich žiakov v medzinárodných testoch PISA. Hovorí sa o zlej čitateľskej, matematickej, prírodovednej gramotnosti. Ďalší hovoria o nízkej finančnej gramotnosti, o vysokej zadĺženosti Slovákov, o rozmaznanej radikalizovanej mládeži… A môžeme pridať aj o zlodejoch v politike, o polarizovanej spoločnosti, o nenávisti a zlej komunikácii, závisti, o ovciach, atď.

Hodnotiť školstvo a jeho výsledky môže každý podľa svojich kritérií, aké si sám nastavil. Iné je mať aj moc od škôl požadovať výsledky zodpovedajúce týmto kritériám. Poďme sa pozrieť ako to reálne v praxi vyzerá a kto takú moc má. Základné školy požadujú od materských škôl, aby pripravili deti na hladký vstup do prvého ročníka ZŠ.   Na základných školách sa však deti učia to, čo od nich požadujú na prijímačkách stredné školy. Stredným školám zas na päty tlačia vysoké školy, ktoré si zadali kritériá pre záujemcu o vysokoškolské štúdium. Tu už ale niť nepokračuje. Pre koho vysoké školy pripravujú študentov? Alebo na čo..?

Vysoké školy pripravujú študentov pre akademickú vedu, poprípade pre štátne úrady.

Akoby každý mal pracovať buď v štátnej správe, alebo v oblasti vedy ako akademik. Príprava pre prax mimo vedy a úradu akoby nebola potrebná. Pre prax, pre profesiu, pre osobný život a pre život v spoločnosti, pre rodinu, priateľstvá...vlastne nič. Nepreháňam. Lebo hodiny etickej výchovy, dejepis alebo umelecká literatúra i odborná sú opäť len ďalšie informácie, nie skutočné poznanie. Na hodinách literatúry sa učiteľ zvyčajne pýta: Čo tým autor chcel povedať? Nepýta sa, čím autor oslovil študenta a či mu to niečo dalo. Na skúškach sú požadované informácie, dáta a hodnotia sa správne odpovede. Nepýtame sa študenta, čo si o tom myslí, ktoré otázky si sám kladie, ako to hodnotí, ako by sa dalo dopátrať k odpovedi? A je jedno, či ide o literárne dielo, vedecké dielo, výrok, hoci aj Archimedov zákon. Nežiadame dobré otázky a dobré argumenty k tvrdeniam.

Správanie detí a študentov, komunikácia, konanie, rozhodovanie sa - to pedagóg hodnotí iba na základe štátnych noriem, školského poriadku alebo zvyklostí, nie cez vlastné skúsenosti v rozhodovaní a pomocou svedomia.

Cesta životom ale prináša rozdielne križovatky ako dilemy, kedy človek stojí pred otázkou kam? Každá križovatka je iná a každý človek ide za iným cieľom, podobne ako v doprave na bežných cestách. Bolo by hlúpe plošne učiť budúcich vodičov manuál ako kedy a kam majú zabočiť na tej-ktorej križovatke, keď nepoznáme aktuálny cieľ jeho cesty. A predsa takto hlúpo funguje školský systém. Cieľ i cestu si neurčuje dieťa ako vodič auta, ale štát. Ak štát určí jeden cieľ a aj cestu, ideálnym prostriedkom dopravy je potom železnica s jednou koľajou. Ak je to takto dané, potom cestná sieť je celkom zbytočná - o cieli a ceste predsa nerozhoduje vodič a posádka jeho auta, ale úradník z ministerstva školstva. Je to a doteraz vždy bolo o jednej jedinej železničnej trati, o jednom jedinom vlaku, o jedinom cieli.

O nej , o nástupoch a výstupoch, o trati -  rozhoduje štát a dieťa je takto nedobrovoľným pasažierom, konzumentom jazdy i výkladu sprievodcu a kdesi na konci oznámkované za reprodukciu výkladu. Štátni vodcovia tak rozhodli, zrejme aby deti múdre neboli, aby boli len poslušné ovečky s mega intelektom závislé na ich rozhodnutiach.

Niektorým  šikovnejším a bystrejším štát dovolí byť nanajvýš “filológom” (láska k slovu), nie filozofom (láska k múdrosti). A preto je celý vzdelávací systém aj nastavený takto. Stačí zopakovať alebo sformulovať požadovanú odpoveď a máte dobrú známku, či certifikát. Ako zmýšľate, aké otázky si kladiete, aké sú vaše hodnoty, aká je vaša múdrosť a vzťah k nej, to je nepodstatné pre získanie certifikátu. V praxi to už ale našťastie takto vždy nie je. Zamestnávateľa zaujíma často aj to, ako sa rozhodujete v bežných praktických otázkach pri práci. Aké priority dáte pri rozhodovaní sa v danej chvíli? Na to neexistuje plošný manuál. Musíte rozmýšľať. Toto však školstvo nieže nerozvíja, ale naopak, potláča.

Čo je teda vzdelanie? Len počet správnych odpovedí v teste? Sú testy PISA ozaj meradlom kvality vzdelania pre život, alebo slúžia len potrebám určitej lobbistickej skupiny?

Podľa mňa to druhé. Kým pre štát stačí poslušnosť a široký intelekt, pre lobby stojacu za testmi PISA aj tvorivosť a výkonnosť potrebná pre pracovný trh. Kritériá pre spoločenský život, život rodinný, komunitný, ale i osobný, ani PISA a ani úrady neriešia, lebo veď načo? Stačí byť výkonný a poslušný.

Pritom ciele vzdelávania, aspoň tie najširšie, je možné stručne zadefinovať. Každý človek potrebuje rozvíjať svoje umenie hospodáriť, komunikovať (utvárať dobré vzťahy), myslieť (tvorivo a kriticky), riadiť seba a poprípade aj veci verejné. Tieto ciele vzdelávania slúžia každému človeku, mne i vám. Tak prečo tie súčasné ciele slúžia len úradom a nejakej lobby?

Inkluzívne a exkluzívne právo

Na začiatku som tejto vízii Slobodného vzdelávacieho trhu charakerizoval inkluzívnu a exkluzívnu kultúru, prostredie i pedagogiku. Dualita inkluzívneho a exkluzívneho však existuje predovšetkým v kultúre myslenia. Môžeme hovoriť o inkluzívnom a exkluzívnom myslení a o inkluzívnych a exkluzívnych myšlienkach. A rovnako potom o inkluzívnej a exkluzívnej vede a jej disciplínach či odvetviach - o medicíne, manažmente, politike, či práve. Vedu, medicínu a politiku ako takú si nechám na neurčité nabudúce, teraz sa chcem dotknúť oblasti riadenia právnej politiky a pozrieť sa na ňu z pohľadu inkluzivity a exkluzivity práv.

Prečo? Lebo vízia o SVT je predovšetkým víziou zmeny školskej politiky tak, aby po právnej stránke zodpovedala kritériám múdrosti. Vnímanie práva z pohľadu inkluzivity a exkluzivity nám pomôže vidieť kde je pes zakopaný, prečo veci nefungujú a ako môžu fungovať.

Inkluzívne právo je nárokovateľné každým jedincom kedykoľvek, exkluzívne práva sú nárokovateľné iba po splnení určitých podmienok.

Inkluzívne právo sa týka každého človeka a spadajú tam práva (nárokovateľné), ktoré dnes zahŕňajú medzinárodné dohovory o ľudských právach a právach dieťaťa. Tieto práva je potrebné chápať ako právne nároky každého človeka bez rozdielu veku, pohlavia, rasy, schopností, nadania, zdravia. Konkrétne právnym nárokom rešpektovať ich, je povinnosťou každého človeka, povinnosťou každého občana, spoločnosti, štátu, rodičov, profesionálnych pedagógov a ďalších profesií, ktoré súvisia so vzdelávaním.

Znamená to, že “povinné vzdelávanie” nie je prakticky nárokovateľné od dieťaťa, ale nárokom dieťaťa voči spoločnosti na právo môcť sa vzdelávať. Povinnosti tu môžu vyplývať pre spoločnosť alebo štát, nie opačne. Povinnosťou rodiča, štátu a vzdelávacieho personálu je rešpektovať právo dieťaťa nielen na vzdelávanie, ale najmä právny nárok na rozhodovanie o sebe (slobodná vôľa), z čoho potom vyplýva aj nárok na rešpektovanie práva dieťaťa na sebariadené vzdelávanie v inkluzívnom prostredí. Právo na inkluzívne vzdelávanie (načrtnuté v koncepte SVT) nie je nárokovateľné ani zo strany dieťaťa voči rodičom, štátu, spoločnosti, ale ani opačne voči dieťaťu.

Ako som už popisoval inkluzívne vzdelávanie, kultúru i pedagogiku, podobne môžeme chápať aj inkluzívne právo. Ono je aj súčasťou inkluzívneho prostredia, v ktorom sa dieťa intuitívne učí inkluzívnemu právu a chápe ho pri strete s prostredím a právom exkluzívnym.

Exkluzívne právo je dnes výlučnou súčasťou vzdelávacieho systému, ktorý inkluzívne práva dieťaťa nerešpektuje a exkluzívne práva mu vnucuje. Výsledkom je potom často deformácia, že z exkluzívneho školstva nám vychádzajú absolventi, ktorých schopnosti a vzdelanie nezodpovedá kvalitám, aké požaduje certifikát či diplom. Je to anomália nárokovať od detí exkluzívne vzdelanie a inkluzívne odmietať.

Inkluzívne vzdelanie a inkluzívne práva sú šité pre univerzálneho jednotlivca, aby sa stal nezávislým človekom, aby sa vedel o seba postarať.

Exkluzívne vzdelanie má ísť nad tento rámec, je to príspevok jednotlivca pre vlastný pokrok i pokrok spoločenský, je to zapojenie sa do občianskej spoločnosti a deľby práce.

Aj občianske právo je exkluzívnym právom, preto by nemal byť podmienkou na nadobudnutie statusu občianstva vek, ale zrelosť - občiansky certifikát podobne ako vodičské oprávnenie. Občan spolurozhoduje o veciach verejných, má právo uchádzať sa o funkcie a tie nemôže zastávať niekto, kto inkluzívne nedozrel.

A tu je kameň úrazu - občanmi sa stávame automaticky po dovŕšení 15. roku. Dovtedy spadáme pod oblasť ľudských práv, ktoré nie sú ale nárokovateľné.  Teda nie zo strany obyvateľa, ale zo strany štát áno. Napríklad právo na vzdelávanie. Malo by byť nárokovateľné zo strany dieťaťa, ale reálne štát si nárokuje na dieťa v určitom veku. Štát si tak z inkluzívneho práva na vzdelanie urobil svoje exkluzívne právo, dokonca nárok na 6-ročné dieťa, aby sa povinne vzdelávalo v exkluzívnom školstve podľa nárokov štátu. Veci sú na hlavu. Dieťa má byť tým, kto v ktoromkoľvek veku má právny nárok na vzdelávanie. Z čoho vyplýva povinnosť štátu a rodičov, aby vo vzdelávaní deťom nebránili. Otázka vzdelávania je základným inkluzívnym ľudským právom.

Na druhej strane štátne právo vzniklo na základe exluzívneho prístupu, nie inkluzívneho.

Máme tu síce systém, ktorý sa nazýva demokratický, a ktorý je vraj vládou ľudu, ale vieme, že spomínaný ľud je len menšina obyvateľov, ktorá vládne väčšine ostatných obyvateľov, a nie menšine politikov v parlamente, vo vláde a v úradoch. Vládnuť druhým alebo niekomu je exkluzívne privilégium, nie inkluzívne. Právny systém teda primárne slúži predstaviteľom štátu, nie ľudu.

Právny systém založený na inkluzivite by bol skutočným naplnením idey demokracie, pretože každý by si vládol sám sebe a s ostatnými by sa musel dohodnúť ako rovný s rovným o veciach spoločného priestoru. Iste vám už napadlo, že inkluzívny právny prístup uplatňujem v koncepcii SVT.

Ak som v predchádzajúcom dodatku hovoril o múdrosti a intelekte (odbornosti), môžeme teraz hovoriť o múdrosti ako o cieli a dominantnej črte inkluzívneho vzdelávania i práva a o odbornosti (intelekte) ako o exkluzívnom vzdelávaní a práve. Inkluzívne prostredie je o rozvoji múdrosti (hospodáriť, komunikovať, myslieť a sebariadiť ) ako prvoradom cieli, intelekt a odbornosť je druhoradá. Naopak to platí v exkluzívnom prostredí, kde odbornosť a intelekt je prvoradým cieľom, múdrosť ako cieľ druhoradá, ale je nutnou podmienkou pre vstup do exkluzívneho vzdelávania.  

Predpokladáme, že uchádzač o exkluzívne vzdelanie už naplnil inkluzívne vzdelanie tak, aby morálne a osobnostne zvládol exkluzívne prostredie a kultúru. Preto je potrebné, aby dieťa skôr ako vstúpi do exkluzívneho prostredia, malo zvládnutú inkluzívnu múdrosť.

Nechajte sa inšpirovať a vyprovokovať k fantázii, k diskusii, ku kritike..!   ______________________________________________________________________________________
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Privatbanka bola pre Kočnera kľúčová, bola pri Bonaparte aj pri Technopole

Obchodoval aj s ďalšími, od Tatra banky kúpil pohľadávky.

Podcast Dobré ráno

Dobré ráno: Kočnerova minulosť nenecháva veľa pochybností

Čo majú spoločné Kočnerove kauzy?

Komentár Zuzany Kepplovej

Bez základnej spravodlivosti politický život len predstierame

Zažívame nebezpečné časy, keď sa priam objedáme prísľubmi spravodlivosti.


Už ste čítali?