Slobodný vzdelávací trh - dodatok 3.

Autor: Anton Adamčík | 3.8.2018 o 0:12 | (upravené 4.8.2018 o 0:56) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  393x

Školský systém doteraz tvorili najmä odborníci, teda špecialisti, vedci, nie mudrci. A je to aj vidieť. Chýba mu múdrosť. Nieže len chýba, on je zameraný na likvidáciu prirodzenej múdrosti, s ktorou deti do školy prichádzajú.

Tento pohľad na vzdelávanie vám už nedovolí pokojne spávať!              _________________________________________________________________________________________

DODATOK 3.

Keď intelektuál umlčí mudrca, získa červený diplom!

Keď som 1. septembra 1990 privítal svojich prvých prváčikov v sprievode rodičov v triede, nastala chvíľa na môj príhovor:

“Milé deti! Čo myslíte, keď sa lupičovi podarilo vylúpiť klenoty z banky, ktorá bola zabezpečená najnovšími technológiami, trezorom, zložitými kódmi, laserovou ochranou, atď., musel mať veľa vedomostí, musel toho veľa vedieť, aby sa mu to podarilo?”

Zazneno zborové: “Áááánooooo!”

Ja: “Aj ja si to myslím, ale bolo to správne, keď lupič zobral cudzie klenoty?”

Zaznelo zborové: “Nieeee!”

Ja: “Vidím, že ste múdre deti, vlastne neviem, čo by som vás iné mohol naučiť ako to, čo musí vedieť lupič o banke. Dohodneme sa takto, že ja vás naučím to, čo musel vedieť lupič a vy mňa naučíte múdro tie vedomosti používať, môže byť?”

Zaznelo zborové: “Áááánooooo!”

A tak aj bolo. Deti mi nastavovali zrkadlo o úrovni mojej múdrosti, ja som im nastavoval zrkadlo o úrovni ich intelektu. Na konci prvého ročníka si deti vyžiadali akože vysvedčenie (voči známkam a vysvedčeniu mám výhrady). A tak som im vypísal “vysvedčenie” s jednotkami a v slávnostnej chvíli im ich odovzdával s tým, že ako žiaci boli skvelí, keďže už všetci vedia čítať, písať, počítať, riešiť hlavolamy, vymýšľať nové riešenia. A s tým som im zaželal krásne prázdniny a ukončil slávnostný okamih. V triede však nastal ruch:

“Nieeee, ešte nieee, aj my pre teba máme vysvedčenie!”

"Fíha!" - zaznelo mi v hlave a v tom okamihu som si spomenul na dohodu z prvého dňa v škole.

Deti mi odovzdali veľkú jednotku so srdiečkami na nedbalo odtrhnutom kuse papiera, pokrčenom od stisku rúk, čo ho kŕčovito opatrovali ako poklad… :-D Áno, pre nich i pre mňa to bol a doteraz je poklad. Ocenili moju vtedajšiu úroveň múdrosti, čo bolo pre mňa hodnotnejšie ako ocenenie môjho intelektu. Lebo dar rýchlo si osvojovať intelektové poznanie som mal odmalička, ale múdrosť mi chýbala a stále bude chýbať. Isteže aj deťom chýbala v porovnaí s mnohým mudrcmi so šedivými vlasmi a vráskami. Napriek tomu mali k nej bližšie ako bežný dospelák. Všimnite si, že deti majú v pohľade očí to isté "čosi", čo šediví zjazvení mudrci - lásku k múdrosti. Neviem ako vy, ale to "čosi" v očiach som videl u detí v triede, u svojich detí odkedy boli niekoľkotýždňovými bábätkami, u svojho tatka, keď mal blízko smrti, u mamky, keď napriek bolesti (rakovina) v niektorých okamihoch žiarila tým zvláštnym múdrym pohľadom. V jednom okamihu som v nej videl šťastné dieťa i múdru vedmu zároveň. 

Pri deťoch v škole som pochopil, že v tom pohľade ani nemusí byť múdrosť ako taká, ale skôr láska k múdrosti. Prvá moja lekcia od detí bola - Milovať múdrosť je už najmenej polovica múdrosti!

Čím vyššie IQ, čím viac intelektu, tým viac múdrosti je potrebné, aby platilo, že  - človek “zhltol” intelekt, a nie intelekt človeka.

Žiaľ, odborník v dnešnom ponímaní, je intelektuál (akademik), ktorý dobre rozumie jednej polovici skutočnosti, tej logickej, vonkajšej, vnemovej, rozumovej. Druhá, vnútorná, podstatná, zostáva mimo jeho vedomia. Obdivujeme chytrých ľudí, hoci konajú nemorálne, alebo hlúpo. Medzi vysoko odborne zdatnými vedcami nájdeme hlupákov, v politike, v médiach, v zdravotníctve, v polícii, v školstve. Študovaní ľudia nezriedka hovoria, zmýšľajú, konajú a rozhodujú hlúpo. Spoliehajú sa viac na svoj intelekt ako na múdrosť. A možno im ani iné nezostáva. Zároveň je to ale na zamyslenie - je vôbec múdre umožniť niekomu, aby získal určité vzdelanie bez primeranej úrovne múdrosti?

Lebo vedieť veľa bez primeranej múdrosti, môže byť väčšou katastrofou ako nevedieť nič.

To, čo tvorí intelekt, si môžeme vzájomne odovzdávať, zhromažďovať na jednu kopu a z nej brať. Intelekt môžeme získať aj silou, môžeme sa ho zmocniť a kŕmiť donekonečna. Múdrosť je však iná, môžeme ju získať len srdcom, cez lásku, nech to znie akokoľvek pateticky.

“Múdrosť nemôžeme získať len tak. Musíme ju sami objaviť na ceste, ktorej sa nedá vyhnúť, a ktorú za nás nikto iný neprejde.”– Marcel Proust.

Obdivujeme Einsteina, Edisona, Jobsa a mnohých ďalších velikánov pre ich objavy, pre ich intelekt, a nie ani tak pre ich múdrosť. Pritom na to, čo ich urobilo veľkými, by nestačil iba ich intelekt, alebo IQ, bola bezpochyby potrebná aj ich veľká múdrosť. Dokonca už v detstve. 

“Niekedy býval, zdá sa, život ozajstnejší, duchovia jasnejší, svet poriadnejší, múdrosť a veda ešte išli spolu, predkovia žili plnšie, mali dobrú vôľu…”- spisovateľ a maliar Hermann Hesse.                                                                                                                                        https://hc.sk/hudobny-zivot/clanok/publicistika/877-idu-este-mudrost-a-veda-spolu/

Aký je teda vzťah medzi múdrosťou a vedou?

Mohli by sme povedať, že úlohou vedy je vytvoriť čo najpresnejší a najcelostnejší obraz skutočnosti. A tento dokonalý obraz skutočnosti môžeme nazvať pravdou, alebo Pravdou s veľkým P. Je to ideál, o ktorý sa veda pokúša. Súčasná inštitucionalizovaná veda úspešne skúma tzv. javovú stránku skutočnosti. To je o tom, ako sa veci prejavujú navonok bez ohľadu na pozorovateľa. V tomto smere je moderná veda veľmi úspešná a darí sa jej o tom vytvárať veľmi presný obraz. Pokiaľ však ide o celostnosť obrazu, tu podľa mňa veľmi pokrivkáva. Nielen v celostnom obraze javovej skutočnosti - hoci tu za posledné desaťročie urobila veľké pokroky - ale najmä v tej nejavovej, vnútornej, kde je ukrytý zvyšok skutočnosti, a bez ktorého nemôžeme poznať celú pravdu. Tá druhá časť pravdy je ukrytá pod “plášťom” javovej skutočnosti. Túto intelektom neviditeľnú časť pravdy môžeme nazvať múdrosťou.

Múdrosť závisí od schopnosti vidieť hlbšie do podstaty vecí a súvislostí medzi nimi.

A na to už nestačí ani vysoké IQ, ani mohutný intelekt získaný štúdiom odbornej vedeckej literatúry, kde veľa múdrosti nenájdeme. 

Ak sa zamyslíme nad tým, prečo deti dávajú prednosť matematike Hejného a s klasickou majú problém, tak odpoveďou je, že klasická matematika poskytuje izolovanú časť pravdy bez múdrosti (neriešim teraz to, že často sa ju deti učia bez porozumenia). Teda bez vnorenia sa do hĺbky podstaty a bez súvislostí k celku. Takáto matematika je povrchná. Hejného metóda tiež sprostredkúva javovú časť pravdy, ale aj múdrosť. Práve preto profesor Hejný na Slovensku nenašiel zázemie vo vedeckých ústavoch a v Česku čelil útokom od "vševediacich" akademikov združených v "inkvizičnom" zoskupení Sisyfos. Je to smutné, keď vedu vedú síce intelektuálne elity, ale čo sa múdrosti týka, mrzáci. 

Profesor Milan Hejný však našťastie nie je jediný vedec a pedagóg, ktorý vnáša do suchej vedy múdrosť. A našiel by som mnoho ďalších podobných medzi bežnými učiteľmi, ktorí si to možno ani takto neuvedomujú, len im je to prirodzené a vidia, že deti takéto učenie baví.

Podobne múdrosť učiacich učiteľov by som našiel aj na vysokých školách. Ak by múdrych učiteľov v školstve bolo celkovo odhadom 10-20%, je to málo, ale lepšie ako nič. Pokiaľ však ide o pedagogické fakulty, tam aj keby ich bolo 99%, je to podľa mňa málo. Malo by ich byť 100% aj to ešte výber tých “najmúdrejších” z múdrych. A tí by mali učiť múdrosti budúcich učiteľov.

Vzdelanie je to, čo vám zostane, keď zabudnete na všetko, čo ste sa naučili v škole. – Albert Einstein.

Čo je teda vzdelanie? Je to naozaj to, čo dnes poskytuje vzdelávací systém?

Vzdelávanie má rôzne definície a keby sme chceli skúmať pôvod tohto slova, vzniklo zrejme z českého základu “dělat - dělání”, ku ktorému bola pridaná predpona vz- podobne ako v našich slovách, napríklad vz-klíčiť, vz-niesť, vz-búriť, a ďalšie. V preklade do slovenčiny to znamenalo vz-robiť, alebo vz-robenie, čo znie nezmyselne. V angličtine sa používa v rovnakom význame názov education, ktoré pochádza z latinského educare. Koreň tohto slova znamená vedenie von, alebo vpred, v zmysle viesť, sprevádzať. V dávnych dobách sa vzdelávanie zrejme chápalo viac ako vedenie, sprevádzanie “von” z “tmy na svetlo”, z nevedomia k vedomiu. Dnešné educare je však už akosi dosť ďaleko od sprevádzania z tmy na svetlo, dá sa skôr hovoriť o “konzumácii” vybranej série informácií, cudzích myšlienok a poznatkov..

Nielenže tu chýba vedenie k vlastnému objavovaniu a poznávaniu, ale často nejde ani len o osvojovanie si týchto poznatkov. Oveľa častejšie ide iba o ich “prisvojovanie”, čo je v podstate len memorovanie bez porozumenia. Pokiaľ by išlo skutočne o osvojovanie si cudzich poznatkov, nie o prisvojovanie, deti by sa ich museli zmocniť cez vlastné bádanie a vlastnú skúsenosť (empíria). Pôvodne cudzie poznatky by sa tak stali vlastnými, keďže museli byť nanovo objavené.  

Česi majú skvelú legendu o Járu Cimrmanovi, ktorý objavil takmer všetko tesne predtým, ako ho niektorý z dnes známych nositeľov Nobelovej ceny predbehol na patentovom úrade. Jára Cimrman je však prototypom múdreho študenta, ktorý vedel viac ako ktorýkoľvek z nositeľov Nobelovej ceny, pretože jeho poznanie bolo naozaj jeho vlastným poznaním, jeho múdrosť bola prirodzená a širšia ako v prípade ktoréhokoľvek nobelistu.

Napriek tomu ju nevystavoval na obdiv a nepýšil sa cudzím perím. Cudzí intelekt bol preň inšpiráciou a materiálom na stavbu vlastného poznania, vedomia i múdrosti. Jára Cimrman je ideálnym vzorom vzdelaného a vzdelávajúceho sa človeka. Nezáleží na tom, či ste priniesli svoje svetové objavy na patentový úrad tesne pred, alebo po, záleží na tom, že ste sami objavili hoci aj to, čo už dávno poznali naši predkovia, primitívne kmene lovcov a zberačov plodov, alebo nositelia Nobelovky. Objavili ste síce objavené, ale už je to vaše poznanie, je to vami osvojené, nie prisvojené. Viete o tom rozprávať, vykladať to rôznymi slovami a vetami, nie len tými, ktoré použil oficiálny autor v učebnici.

Múdry vzdelávací systém je ten, ktorý umožňuje sebariadené vzdelávanie.

Dve najčastejšie otázky v živote, ktoré si múdry človek kladie, sú: Je to naozaj tak? A čo teraz urobím?

Jedna sa týka pravdy o skutočnosti a druhá o múdrom rozhodnutí.  

Ako je to v škole, čo sa tam vlastne deti učia?

Učia sa o pravde i o múdrosti druhých. S múdrosťou sa stretávajú len v literatúre, v rozprávkach, v povestiach, v legendách, v ľudových porekadlách a s pravdou cez jednotlivé izolované učebné predmety zostavené akademikmi. Odpovede a vzory na to, ako sa dopracovať k pravde a k múdrosti, chýbajú. Akoby stačilo cudzie poznatky i múdrosť iba zreprodukovať. Pretože pri testovaní vedomostí detí sú požadované a merané iba predpísané formálne vedomosti. Požadovaný je polovičatý a často aj falošný intelekt. Múdrosť detí školský úradník neskúma a nakoniec ani múdrosť samu osebe. 

Kto je v súlade so svojim svedomím, musí mu byť jasné, že prisvojovať si cudzie poznatky bez aktívneho osvojenia, je nemúdre a neetické.

Až keď ich na svojej ceste objavíme sami a stanú sa výsledkom nášho vlastného poznania - až vtedy budú naozaj naše a ani svedomie nebude namietať. Súčasné vzdelávanie však tento etický rozpor nerieši.

Diplom dostanete za zopakovanie cudzích myšlienok a poznatkov - a to sa nazýva akože vzdelanie.

Aká je hodnota pravdy a hodnota múdrosti?

Faktografická hodnota rozprávky pre vedu je nulová. Na druhej strane, jej etická hodnota je extrémne vysoká. Platí to aj opačne - vedecké dielo má nulovú etickú hodnotu, zato intelektuálnu veľmi vysokú. Múdrosť obsahuje obe hodnoty vysoké. Múdrosť je o správnom rozhodnutí v konkrétnom okamihu za konkrétnych okolností. Berie do úvahy aj okolnosti (pravdu o skutočnosti), aj etiku.

Školský systém doteraz tvorili najmä odborníci, teda špecialisti, vedci, nie mudrci. A je to aj vidieť. Chýba mu múdrosť. Nieže len chýba, on - ten systém - je zameraný na likvidáciu prirodzenej múdrosti, s ktorou deti do školy prichádzajú. Tam dochádza k postupnej amputácii ich schopnosti rásť k múdrosti a múdrieť. Pozorujte deti, veľakrát robia veci nelogické, dokonca aj celkom naopak ako by “správne” mali. Experimentujú, hrajú sa, skúmajú. Ich experimenty však často nebývajú len o zisťovaní nových informácií, ale aj o novej skúsenosti, o nových zážitkoch a o dopade svojich rozhodnutí. Učia sa múdrosti.

“Všichni jsme se narodili svobodní a předurčeni k moudrosti! Zůstaňme po celý svůj život svobodomyslnými lidmi (svobodnými a myslícími) – jedině tím se lze moudrosti alespoň přiblížit! Nedovolme žádné instituci (školství, náboženské spolky, politické partaje), aby si nás přetvořila na poslušné ovce či talentované papoušky. Zůstaňme lidmi moudrými – druhem Homo sapiens sapiens.” - Tomáš Košumberský.                         https://time-theory.info/author/kosumbersky/

Múdry školský systém stavia na sebariadenom vzdelávaní detí.

Ako deti v sebe môžu rozvíjať múdrosť, ak im nedovolíme rozhodovať o tom, čo chcú vedieť, v čom sa potrebujú posunúť vpred? Zaklínadlá “sa-to-ma” a “sa-to-nema”, sú cestou k mechanickému uplatňovaniu cudzích rozhodnutí bez porozumenia a hlavne bez zodpovednosti. Lebo ako môžete zodpovedať za rozhodnutia niekoho cudzieho? A už vôbec, ak ste tomu ani neporozumeli? Argument “lebo sa to má”, nemôže uspokojiť zodpovedné dieťa. Ak zlomíte vôľu dieťaťa a budete namiesto neho o ňom rozhodovať, nebude múdrieť, nebude zodpovedať za svoje činy. Budete to vy, kto ponesie dôsledky, či sa vám to páči, alebo nie.  

Svet i veda zabudli na múdrosť.

Svet a vedu pár posledných storočí fascinovala technika a technológie, na múdrosť sa zabudlo.

Vyrástli nám milióny intelektovo zdatných jednotlivcov bez múdrosti a rozšíril sa tzv. intelektuálny šovinizmus. Ten poslal - rozprávky, legendy, mýty, povesti, astrológiu, náboženské učenia, védy, ľudové liečiteľstvo, šamanov - na smetisko dejín. Bola to veľká osudová hlúposť a pýcha vedy. Intelektuálny šovinizmus prekvitá najmä v oblasti exaktných vied. Na druhej strane spoločenské a humanitné vedy akoby objavili istú dávku pokory a je to badať. V niektorých prípadoch ma úprimne prekvapujú. Napríklad Ústav experimentálnej psychológie SAV  -  to už nie je len o faktoch a prieskumoch, ale aj o filozofii, teda presnejšie o láske k múdrosti (lat. filo - láska, sofos - múdrosť).

“Aj keď sa v našej kultúre múdrosť zatiaľ príliš nevyhľadáva, napriek tomu po nej túžime a obdivujeme ju u iných. Postup k múdrosti znamená postup k vyšším stupňom vývinu. Múdrosť ako prejav dokonalosti je aplikovaná nielen na individuálne životy, ale aj na sociálnu komunikáciu. Čo vlastne znamená vystupovať múdro ako politický vodca, ako sudca, prípadne profesionál vo verejných službách? Múdrosť zrejme znamená viac než len bežnú aplikáciu pravidiel vo forme zákonov, alebo sociálnych noriem. Zdá sa, že zahŕňa špecifickú schopnosť identifikovať dôležité faktory a umiestniť riešené problémy do širších vecných a časových súvislostí. Keď učenci v rôznych historických obdobiach a kultúrach upozorňovali na tieto otázky, robili to vzhľadom na obmedzenia a príležitosti, ktoré im ich spoločenstvá umožňovali.” ( str. 26)                                        http://www.psychologia.sav.sk/mudrost.pdf

Nechajte sa inšpirovať a vyprovokovať k fantázii, k diskusii, ku kritike..!   ______________________________________________________________________________________

V ďalšom pokračovaní sa dozviete:

DODATOK 4.

Čo má byť podľa vás cieľom vzdelávania a čomu má vzdelanie slúžiť?

V dnešnej dobe často politici, médiá, učitelia i rodičia hovoria o efektivite vzdelávania z ohľadom na budúcu profesiu a zamestnanie. Chýbajú nám vraj kvalifikované pracovné sily najmä v technických odvetviach.

Tí istí ľudia sa dnes často ponosujú nad katastrofálnymi výsledkami našich žiakov v medzinárodných testoch PISA. Hovorí sa o zlej čitateľskej, matematickej, prírodovednej gramotnosti. Ďalší hovoria o nízkej finančnej gramotnosti, o vysokej zadĺženosti Slovákov, o rozmaznanej radikalizovanej mládeži… A môžeme pridať aj o zlodejoch v politike, o polarizovanej spoločnosti, o nenávisti a zlej komunikácii, závisti, o ovciach, atď.

Exkluzívne a inkluzívne práva

Inkluzívne právo je nárokovateľné každým jedincom kedykoľvek, exkluzívne práva sú nárokovateľné iba po splnení určitých podmienok.

Znamená to, že “povinné vzdelávanie” nie je prakticky nárokovateľné od dieťaťa, ale nárokom dieťaťa voči spoločnosti. Povinnosti vyplývajú pre spoločnosť, nie opačne. Povinnosťou rodiča, štátu a vzdelávacieho personálu je rešpektovať právny nárok dieťaťa nielen na vzdelávanie, ale najmä na rozhodovanie o sebe (slobodná vôľa), z čoho potom vyplýva aj nárok na sebariadené vzdelávanie v inkluzívnom prostredí.

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy


Už ste čítali?