Tento pohľad na vzdelávanie vám už nedovolí pokojne spávať! _________________________________________________________________________________________
DODATOK 2.
Prečo som tak veľmi zaťažený proti vzniku monopolov?
Nemyslím si, že som zaťažený, ale jeden z diskutujúcich mi takto otázku položil. Uznávam, že systém som konštruoval tak, aby riziko vzniku monopolu bolo čo najmenšie. A dôvody, prečo má byť to riziko čo najmenšie, sa teraz pokúsim vysvetliť reťazcom otázok a odpovedí.
Aby dieťa nikto nemohol nútiť do niečoho, čo nechce - či už priamo príkazom, vydieraním, alebo manipuláciou.
Prečo by nikto nemal nútiť dieťa do niečoho, čo nechce?
Pretože kultúry prostredí, ktoré som vo vízii vymenoval, sú zároveň aj telesno-sociálno-kultúrnymi potrebami človeka. A potreby je dobré uspokojovať, na to sú. Človek potrebuje podporu a pomoc - to mu poskytuje protektívna kultúra, potrebuje istotu a záruky, čo mu poskytuje direktívna kultúra, potrebuje prekonávať hranice terajšieho stavu reality, čo mu poskytuje provokatívna kultúra. Potrebuje nezávislosť, aby mohol seba poznať, svoje možnosti a obmedzenia a o seba sa postarať, čo mu poskytuje autonomická kultúra. Potrebuje spontánnosť, hravosť a relax, čo mu poskytuje autentická kultúra, potrebuje tiež priateľstvo, blízkosť a dôvernosť, čo mu poskytuje amikatívna kultúra. Človek má aj potrebu vnútornej integrity, odstup a nadhľad, orientáciu, čo mu poskytuje inkluzívna kultúra. Ale potrebuje sa aj zaradiť do spoločenskej deľby práce a zanechať v nej kus seba, svoj rukopis a to mu poskytuje ktorákoľvek exkluzívna kultúra.
Prečo teda podľa toho nevypracujeme centrálny plán tak, aby uspokojovanie spomenutých potrieb neriadil napríklad učiteľ?
Centrálne a zvonku nevieme uhádnuť, ktoré dieťa v akom čase, ktorú zo spomínaných kultúr potrebuje. Čo ale môžeme urobiť, je poskytnúť mu ich na dosah ruky tak, aby samo siahlo po takej kultúre, ktorá mu uspokojí aktuálnu potrebu.
Prečo to teda nenechať na voľnom trhu a nekomplikovať to dohodami o politicko-právnej rovnosti, či ďalšou “byrokraciou” nejakej Rady SVT?
Pokiaľ by sme to nechali na konkurenčnom boji jednotlivých kultúr, bez pravidla o politicko-právnej rovnosti, čoskoro by niektorá z kultúr vytlačila ostatné a vznikol by kultúrny monopol. Pre deti by to znamenalo, že by nemohli uspokojovať iné ako práve jednu kultúrnu potrebu. Kompromis v rovnosti práv každej kultúry, je zároveň priestorom pre vzájomný konsenzus - ním je právo nezávisle uplatňovať každú kultúru. Ohraničená je iba tým, že nesmie toto právo upierať žiadnej inej kultúre.
V oblasti subjektov vzdelávania a aj pri sférach vzdelávania platí to isté, každý subjekt je nezávislý v rozhodovaní o sebe po hranicu, za ktorou by už upieral rovnaké právo druhému. . Je to niečo v duchu ako “Nerob druhému to, čo by si nerád, aby druhí robili tebe!” Pokiaľ budú vzdelávacie kultúry, subjekty i sféry z hľadiska možnosti vzniku monopolu v patovej situácii, dieťa sa môže slobodne rozhodovať, ktorú aktuálnu kultúrnu, spoločenskú, či telesnú potrebu chce práve uspokojovať. Chápme to tak, že vzdelávací trh je v každom okamihu priestorom pre sebarealizáciu dieťaťa ako klienta, ale aj priestorom pre sebarealizáciu ďalších subjektov, sfér i kultúr. Má byť spoločným dielom, ku ktorému ruku môže priložiť každý a rovnako z neho mať aj úžitok.
Ako zabezpečiť stav, kde platí politicko-právna rovnosť medzi jednotlivými článkami SVT a kto, alebo čo ju bude najlepšie zaručovať - to bola otázka, nad ktorou som prebdel veľa nocí. V tejto súvislosti som taktiež dostal otázku:
Kto bude garantovať fungovanie Slobodného vzdelávacieho trhu?
Myšlienka o nejakej Rade, kde budú sedieť zástupcovia a rokovať, mi bola trochu proti srsti a nielen mne príde trochu komplikovaná či ťažšie stráviteľná. Na druhej strane predstava, že by ale o pravidlách hry rozhodovalo ministerstvo školstva, alebo parlament, mi je proti srsti ešte viac. Štát by mal mocenskú prevahu a presadzoval by si svoje úradné, mocenské, ekonomické a kultúrne záujmy a do veľkej miery ignoroval záujmy ostatných účastníkov trhu. Nemaľujme si ho na ružovo, vieme ako “v prospech občanov” rozhoduje parlament i vláda dnes. Je malá pravdepodobnosť, že by sa zachoval inak v prípade vzdelávania.Štát je v rozhodovaní takmer nezávislý od svojich občanoch, pokiaľ mu to dovolia. A opačne, občan je závislý od štátu takmer vo všetkom. Ťažko sa teda dá hovoriť o politicko-právnej rovnosti.
Na druhej strane, vytvoriť politicko-právne štruktúry nezávislé od štátu, je ako vytvoriť štát v štáte bez vlastnej ekonomiky, obrany, sociálneho systému, spravodlivosti, atď. Takýto štát v štáte by musela zaručovať akási zmluva medzi štátom a “ľudom”, v tomto prípade s účastníkmi Slobodného vzdelávacieho trhu. Prakticky by to znamenalo, že Rada SVT by musela vzniknúť spontánne zdola, formálne by povedzme spísala Memorandum o SVT a vyzvala štát k rokovaniam. Výsledkom rokovaní by mohlo byť opäť Memorandum o budúcej zmluve so štátom. Obsahom budúcej zmluvy by bol ústavný zákon NR SR plus návrhy zmien zákonov, aby právne mohol vzdelávací trh existovať. Ústavný zákon by ukotvil princípy fungovania Rady SVT, kultúry, subjekty, sféry a zaviazal sa rešpektovať vnútorné dohody, pravidlá, záväzky, ktoré si Rada SVT odsúhlasí. Do vnútorných záležitostí SVT by štát síce mohol vstupovať, ale už iba ako rovnocenný člen Rady. Ústavný zákon by garantoval to, že zmena zmluvy Rady SVT so štátom by bola možná iba zmenou ústavného zákona. Ústavný zákon by zaväzoval obe strany rešpektovať princípy, kultúry, subjekty, sféry i fungovanie Rady SVT (v podstate to, čo vo svojej vízii navrhujem) a na druhej strane zákony štátu, ktoré priamo nesúvisia so vzdelávaním. Systém hlasovania a subjekty Rady sú nastavené tak, že zaručujú jednak kultúrnu diverzitu, nezávislosť subjektov SVT a minimálne pravidlá. Minimálnosť zaručuje krížová polarita, tzn. že čo nevyhovuje všetkým, neprejde hlasovaním. Hlasovaním prejde iba konsenzus, alebo všetkými prijateľný kompromis.
Keď to zhrniem, za súčasného právneho stavu sa mi javí ako najspoľahlivejšia garancia SVT dohoda medzi priaznivcami SVT, ktorých reprezentantom je Rada SVT a štátom, ktorého reprezentantom môže byť NR SR.
Na to, aby sa niečo také aj uskutočnilo, potrebná bude najmä vôľa. Najskôr zo strany priaznivcov SVT, Vás - nás a potom aj poslancov parlamentu. Kľúčová je však naša vôľa. Ak poslanci pocítia masívnu vôľu zdola, som si istý, že si víziu SVT rýchlo osvoja a budú naklonení o nej rokovať. Politici si robia čo chcú vtedy, keď im nepovieme, čo chceme, aby pre nás robili.
Ďalšou častou otázkou je prečo odporúčam, aby sa deti od 3 do 18 rokov vzdelávali v inkluzívnom prostredí?
Mohol by som odkázať na to, že keby sme deťom dali možnosť vybrať si prostredie, v ranom veku by sa rozhodovali pre inkluzívne prostredie. Až neskôr, najmä s príchodom puberty, prichádza potreba oddeliť sa, opustiť “zónu komfortu” a vyskúšať svoje hranice v exkluzívnom prostredí. Ale takouto odpoveďou vás nechcem odbiť. Ono to má aj dôvod celospoločenský - inkluzívne prostredie je akýmsi “rajom” a miestom kreativity, hľadania riešení a poznávania. Iná otázka však je test, certifikát, ako hodnota, ktorá hovorí o mladom človeku kto je, o jeho vonkajšom ja. Exkluzívne prostredie neposkytuje iba certifikát a možnosť zapojiť sa do svetového procesu deľby práce, ale je aj testom zrelosti vnútornej integrity a nadhľadu. Dieťa, ktoré dostatočne nevyzrelo vo vnútornej inkluzivite, pohorí v exkluzívnom prostredí. Chápme, že exkluzívne prostredie poskytuje naplnenie, ba až preplnenie jednej kultúrnej potreby a ostatné strádajú. V inkluzívnom máme nadhľad a všestrannú spokojnosť, no túžba po nepoznanom vlastných limitov a získaní vonkajšieho obrazu o sebe, zas ťahá von. Dôležité je, aby nielen dieťa, ale aj dospelý človek mohol kultúrne prostredia striedať podľa potreby. Ak sa dieťa v inkluzívnom prostredí naučí svoje potreby uspokojovať, nebude v dospelosti žiadnu z nich zanedbávať. Bude zdravý na duchu, psychicky i telesne.
Keby však existovalo iba inkluzívne prostredie oddelené hrubým neprekonateľným múrom od exkluzívneho, bolo by ako panna, ktorá nikdy nespoznala muža. A keby bolo iba exkluzívne prostredie, bolo by ako panic, ktorý nikdy nespoznal ženu. Obe polarity tvoria jeden celok a dieťa vyrastá od matky (inkluzívne prostredie) k otcovi (exkluzívne prostredie). V 18-ich, ktoré navrhujem ako horný vek, by mal byť mladý človek zrelým na samostatný výber exkluzívneho vzdelávania podľa svojich potrieb. V tomto veku by už mohol dosiahnuť stav rovnováhy medzi inkluzívnou a exkluzívnom kultúrou.
Na záver tohto dodatku by som rád položil otázku ja vám:
Čo by ste uprednostnili ako stratégiu, mal by SVT nahradiť jestvujúce školstvo v jednom okamihu naraz, alebo lepšie by bolo, keby vznikal súbežne popri súčasnom štátnom postupne v režime tzv. súbežného systému?
Čiže vznikol by SVT iba pre priaznivcov tejto vízie a ten, komu vyhovuje súčasný štátny model, by v ňom zostal dovtedy, dokým by ho to neprestalo baviť. Celý proces prechodu od štátneho modelu k SVT, može trvať aj desiatky rokov.
Nechajte sa inšpirovať a vyprovokovať k fantázii, k diskusii, ku kritike..!
______________________________________________________________________________________
V ďalšom pokračovaní sa dozviete:
DODATOK 3.
Keď intelektuál umlčí mudrca, získa červený diplom!
“Vzdelanie je to, čo vám zostane, keď zabudnete na všetko, čo ste sa naučili v škole.” – Albert Einstein
...
Intelekt je o osvojených cudzích poznatkoch, múdrosť je výsledkom vlastnej cesty poznania.
“Múdrosť nemôžete získať len tak. Musíme ju sami objaviť na ceste, ktorej sa nedá vyhnúť, a ktorú za vás nikto iný neprejde.” – Marcel Proust
Múdry vzdelávací systém je teda ten, ktorý umožňuje sebariadené vzdelávanie.
